Minulý týždeň v pondelok som oficiálne začala v novej práci- prvý džob, pri ktorého vykonávaní musím zapájať všetkých 15 mozgových buniek, ktoré mám a nie len stáť na stánku. Nie, že so stánkom nie je niečo v poriadku, to v žiadnom prípade. Každý sme niekde začínali :)
Prvé tri dni som do práce chodila len na pár hodín, dostala som zápisníček na zapisovanie všetkých dôležitých vecí, ktorý momentálne prekypuje lístočkami všetkých možných farieb s popismi tých najrôznejších aktivít.
Včera som však v kancelárii strávila prakticky celý deň a to by som nebola ja, keby som z každej situácie, na ktorej bolo čo pokaziť, nevyťažila maximum.
A little storytime for y´all:
Som od rána v kancelárii, oblečená ako sa patrí na svoj prvý veľký deň, nachystaná spraviť dieru do sveta. Robím, učím sa, ako sa patrí. A ako to už býva, biológia nepočká, vyhladnem. Kolegovci sú takí zlatí a vzali si ma pod svoje ochranné krídla (čo už teraz predpokladám patrične ľutujú) a berú ma so sebou na obed. Mám svoju tácku, tanier, platím a sadám si medzi piatich ďalších kolegov. Jeden z nich môj priamy nadriadený. Hovorím si, super, dobrý spôsob ako nezáväzne pokecať, to pôjde. Začneme sa rozprávať, konverzácia plynule pokračuje, až sa môj šéf (nazvime ho pre potreby tohto článku Jožko) vyjadrí, že čím viac na východ Slovenska, tým lepší prízvuk. V tom sa ozvem ja s tým, že musím nesúhlasiť, pretože východniarsky prízvuk mi asi ako jediný dosť píli uši (prepáčte východniari, inak ste väčšinou super ľudia!). To by bolo všetko v poriadku, keby som sa nerozhodla, že nestačilo. Treba trošku pritvrdiť.
Citujem sa: ,,Ešte aj ten sprostý maďarský prízvuk prežijem..´´ Ani som nedokončila vetu, Jožkovi zabehlo, všetci kolegovci vypukli do hurónskeho rehotu a kolegyňa sediaca vedľa mňa mi objasnila, že Jožko pochádza z juhu. Viete si asi predstaviť ako trápne mi ostalo. Moment ako z béčkovej americkej komédie, ktorá ani nie je vtipná a vy si pri jej pozeraní hovoríte, že ,,toto by sa mne nikdy nestalo´´. Áno, tiež som si hovorila. Zbytok obeda som radšej ostala ticho a dúfala, že splyniem s kuracím na mojom tanieri.
Deň pokračuje, na moje vyjadrenie sa pomaly ale isto tvárime, že sa zabudlo, keď vtom sa Jožko postaví a pýta sa ma, či si s ním idem do kuchynky spraviť kávu. Stojí oproti mne, so šálkou v ruke, zjavne ochotný mi dať druhú šancu. Ja som však (koho to ešte prekvapuje?), z celej jeho otázky počula len: ,,Kávu?´´ A tak som, pekne krásne, chytila svoju šálku, podala mu ju a pekne poďakovala. Druhá salva smiechu v ten deň, šéf prehltol všetku hrdosť, vzal moju šálku, že mi tú kávu teda spraví. A aby to bolo už úplne na slučku, kolegyňa vedľa mňa že: ,,Double shot presso, dva cukre a mlieko.´´ To som si už naozaj v hlave podpisovala výpoveď a s imaginárnym chvostom medzi nohami opúšťala kancel po prvom dni. Šéf bol natoľko milý a profesionálny, že mi tu kávu urobil a priniesol až priamo predo mňa na stôl. Tak som sa mu poďakovala, ospravedlnila a dúfala, že v duchu nehromží tak, ako ja.
Týmto sa moje utrápené ja hlási a ide písať žurnál, lebo som po včerajšku akosi zabudla, že chodím aj do školy.
Máte aj vy nejaké trapasy? Budem rada, ak mi ich napíšete do komentov, nech sa necítim ako jediný lúzer na planéte ♥
Žádné komentáře:
Okomentovat